Búrka

Bos bos dicitur terris ubicumque videtur
Vôl zostane volom, nech sa objaví kdekoľvek
Hus preletela more a zostala husou
Nebude zo psa slanina ani z vlka baranina

Stála tam a pozerala sa von z okna. Laura. Hnedé vlasy, žiarivé oči, biela tvár s detskými rysmi. Dva-tri mesiace po osemnástke. Snáď´ čistá, snáď´ neskazená touto zhnitou dobou.
Prstami jemne prešla po parapetnej doske. Následne na ňu položila lakeť a dlaňou si elegantne podoprela bradu.
Videla padajúce kvapky sychravého jesenného počasia, počas nezvyčajne daždivého dňa. Kvapky. Také malé, také krehké a ich jedinou úlohou je padať. Je ich tak veľa, no každá je tak jedinečná, taká iná a taká jednoduchá. Predstavila si aké by to bolo byť jednou z nich a rútiť sa z neba dole. Dole, kde ich už nič nečaká. Aké by to bolo jednoducho padať. . Iba padať a na nič nemyslieť.
„Crrrn!“ zazvonil telefón. Laura sa preľakla a rýchlo otvorila oči. Ani si nevšimla, kedy ich zavrela.
Zdvihla ho. Bol to Peter, chcel sa stretnúť. Laura chvíľu váhala, pretože na to vôbec nemala náladu, no nakoniec prisvedčila že pôjde.
Ked´ dorazila na dohodnuté miesto, park poblíž mesta, už takmer nepršalo. Padali len občasné malé kvapky, ktoré ale nikomu nevadili a Laure už vôbec nie.
Laura videla Petra už z diaľky. Jeho sebaistý úsmev od ucha k uchu naznačoval že má až príliš dobrú náladu. V Laure to nevzbudzovalo dobrý pocit, pretože sa domnievala, že Peter sa cíti až priveľmi sebaisto.
„Ahoj“ pozdravil Peter a Laura sa pokúsila o úsmev, no ten zjavne nevyzeral dosť presvedčivo. „Kde by si chcel ísť?“ spýtala sa Laura. „Čo by si povedala na krátku prechádzku?“. Laura mala prechádzky rada a popravde, nemala náladu vysedávať v nejakej smradľavej krčme v zafajčenom prostredí.

Park vyzeral nádherne. Laura v tej chvíli milovala jeseň. Mala rada každé ročné obdobie. Žasla nad dokonalosťou prírody a nad všetkými procesmi ktoré v nej prebiehali. Vedela, že nič nemôže trvať večne. V lete zažívala radovánky a bola šťastná už len z toho, že si mohla sadnúť na trávu a pozerať na krásne modré nebo. Po lete prichádza jeseň, to naznačuje ľuďom, že by sa mali trochu ukľudniť, viac sa sústrediť na prácu, školu a trochu zvážnieť. Zima je potom obdobie rozjímania. Snehové vločky a oslňujúca biela farba pôsobia upokojujúco a príjemne. Človek si musí urobiť poriadok v mysli a v živote. Zamyslieť sa nad svojou úlohou na tomto svete. Nič sa však nesmie preháňať a tak po zime prichádza tak krásna jar. Sneh sa roztápa a s ním aj všetky naše starosti. Prichádzajú prvé slnečné lúče a tie sa nám snažia vyčarovať úsmev na tvári. A ak sa im to nepodarí, sú na rade malé rozkvitajúce púčiky kvetov, ktoré zvyčajne prelomia aj tie najtvrdšie ľady. Proste krása.
Pri zväčša vtipných nadľahčených rozhovoroch sledovali okolitých ľudí. Zväčša to boli psíčkari v pršiplášťoch a zablatené psíky váľajúce sa vo všetkom čo im prišlo do cesty.
Laura bola rada, že nemusí rozmýšľať o vážnych veciach a že si s Petrom tak rozumie, že sa s ním vie porozprávať a cíti sa tak uvolnene. Za krátku dobu sa ocitli na mieste ktoré už nebolo tak zaľudnené, no boli tam nejaké fragmenty pripomínajúce prírodu.
Razom sa rozpršalo. Z letmého kvapkania sa razom vynoril riadny lejak. Skryť sa nebolo kde, boli už mimo parku a dosť d´aleko od všetkého teplého a pohodlného. Peter schytil Lauru za ruku a utekal s ňou. I ked´ nechápala, nechala sa bez námietok viesť. Za krátku dobu boli pod starým mostom. Síce žiadna výhra, no aspoň na nich toľko nepršalo. Laura v duchu zanadávala na dážd´. Mala ho rada, no radšej sa naň pozerala z okna svojej izby.
Ruky si vložila do vlasov a pretriasla nimi, nech sa aspoň trošku vysušia. Peter ju sledoval. Laura to vedela, aj ked´ sa na neho nepozerala. Prišiel k nej od zadu a chytil ju za ramená. Laura zmeravela. V hlave jej začalo hučať. Cez to hučanie nepočula vlastnej myšlienky. Zmocnila sa jej úzkosť a chaos.
Otočil si ju aby ju videl a pozrel sa jej do tváre. Oči mala sklopené a mala pocit že červeň má aj za ušami. Peter sa sebaisto usmieval. Dlaňou jej jemne prešiel po tvári a niečo povedal. Laura ho nepočula. Počula len ten hukot. Hukot v hlave. Ruky sa jej trochu triasli a na nohách cítila silné zimomriavky.
Peter ju pobozkal, rukou jej jemne prechádzal po tele a Laura nevedela čo robiť, ako sa zachovať. Nevedela ako sa cíti. Páči sa jej to? Je jej to príjemné? Chce to? Nie? Áno?
Laura v tej chvíli nevedela vôbec nič. Túžila len po jednom. Byť v tej chvíli niekde inde. Niekde, kde na nič nemusí myslieť. Niekde, kde nemusí mať pocit viny, pocit úzkosti či akýkoľvek iný pocit.

Laura pozrela hore. Oslepil ju záblesk svetla. Rýchlo si spravila rukou striešku, aby ju neboleli oči a poobzerala sa okolo seba. Všade bola beloba. Krásna, jednoduchá biela hmla. Myseľ mala prázdnu. Ničomu nechápala, ale ani sa nad tým nezamýšľala. V tej chíli jej to prišlo prirodzené a ani ju nenapadlo rozmýšľať nad tým ako sa tam dostala. Bolo jej akosi vlhko. Stále viac a viac. Pozrela na ruky. Pomaly sa menili. Boli stále viac priehľadnejšie a lesklejšie. Stále viac sa od nich odrážalo svetlo, ktoré bolo všade naokolo. O chvíľu prišla na to, že jej telo sa mení na akúsi kvapalinu. Stále viac tomu nechápala, no nevadilo jej to. Bolo to príjemné. O chvíľu už bola celá pokrytá vodou a už sa nezaťažovala premenou svojho tela. To čo jej vŕtalo v hlave bol nerovný povrch pod jej nohami. Ako keby sa stále viac a viac prepadávala. Vnárala sa hlbšie a hlbšie do beloby. Čoskoro pocítila, že jej nohy už takmer nič nedrží a vedela či príde. Zatajila dych a v tom sa prepadla dolu. Letela veľmi rýchlo. Čo ju prekvapilo, naokolo bolo mnoho iných lietajúcich objektov, ktoré mali podobnú konzistenciu ako malo jej telo. Pripadala si tak malá nepodstatná, no zároveň tak dôležitá. Tak iná. Tak jednoduchá. Tak slobodná. I keď vedela že jej jedinou úlohou je padať. Zrazu sa čas spomalil. Všetko plynulo pomalšie. Roztiahla ruky aj nohy ďaleko od seba. Cítila sa ako kozmonaut vo vesmíre kde nefunguje gravitácia, všetko videla spomalene. Myseľ mala stále dokonale prázdnu. Len tak, síce celkom pomaličky, ale isto padala a pozerala pri tom na žiaru nad ňou. Na tú krásnu belobu, ktorej iba pred malou chvíľou, bola súčasťou aj ona sama. Ani nezaregistrovala ako dopadla a jej telo sa rozplynulo a splynulo s ostatnými padajúcimi kvapkami.

Celá premočená otvorila vchodové dvere. Dnu už bola tma čo sa jej zdalo čudné. Vôbec si nepamätala čo robila posledné 2-3 hodiny. Posledné na čo si spomínala bolo ako ju Peter pobozkal. Prezliekla sa do suchých šiat a ľahla si do postele. Čas ju nezaujímal, ale vedela že už je neskoro, lebo všetci doma už spali.
Myslela si že v tú noc nezaspí. Toľko čudných pocitov ktoré sa v nej vtedy preháňali nemala ešte nikdy. Nevedela na čo myslieť skôr, z čoho si robiť starosti a či na to vôbec má dôvod. Ničomu nechápala, iba s kamennou tvárou pozerala do stropu a dúfala, že zajtra, keď sa prebudí zistí, že všetko to bol len sen. Nakoniec predsa len zaspala.